Po 5 rokoch intenzívneho venovania sa gastro prevádzke som vyhorel – práca ma netešila, všetko mi trvalo 40x dlhšie, do všetkého som sa musel nútiť, inšpirácia a nápady takmer nula. Keď som si to priznal, pochopil som, že potrebujem zmenu. Začal som hľadať stimuly v okolí s nádejou, že ma niečo napadne. V tej dobe bola práve utečenecká kríza na vrchole, tak som sa začal aktívne zapájať do pomoci aj priamo na srbských hraniciach, kde som si chcel urobiť sám obraz, o čom je celá kríza a akí ľudia vlastne utekajú.

Vyslúžil som si za to veľa kritiky a to najmä od ľudí, ktorí o tom nemali ani tušenie a sedeli doma na zadku. Navyše sa v tej dobe dostali do parlamentu fašisti, čo bolo pre mňa obrovské sklamanie a bral som to dosť osobne, pretože fašizmus nie je alternatíva k ničomu. Začal som rozmýšľať, že tu nechcem žiť. V prostredí, kde sa darí fašizmu, neuznávajú sa základné ľudské práva, všetci majú plno rečí, no “skutek utek” a hlavne všetci všetko vedia, no ani si nedajú námahu zisťovať podstatu.

No potom som si povedal, že keby som sa len zbalil a odišiel, bol by som rovnaký. Že sa chcem minimálne pokúsiť ukázať ľuďom, že okrem zlého existuje aj dobré, že veci sa robiť dajú, že to záleží len od nás, ako sa k veciam postavíme a že keď mi to nevýjde, aspoň nebudem mať výčitky svedomia, že som sa nepokúsil. Vtedy som začal rozmýšľať prostredníctvom čoho sa pokúsim šíriť radosť a zmeniť myslenie ľudí na Slovensku.

Cestovanie je moja najväčšia vášeň. Z ciest som si vždy chcel doniesť nejaký suvenír, no neznášam lapače prachu, mám rád praktické veci a začal som si nosiť rôzne ponožky. Malé, praktické, lacné a na každodenné použitie. A predsa na Slovensku sme mali vždy silný a dobrý textilný priemysel a aj výrobu ponožiek, tak prečo to neoživiť a prostredníctvom takejto drobnosti neukázať ľuďom, že kto chce, podnikať môže aj doma, že keď sa ľuďom vysvetlí rozdiel výroby doma a v lacnej Ázii, vedia prijať aj vyššiu cenu. Dáme prácu ľuďom doma, teda ich podporíme, aby si mohli dovoliť viac a prostredníctvom farieb možno vyčarujeme úsmev na zachmúrených slovenských tvárach.

Tak som si začal zisťovať kde na Slovensku ešte existujú ľudia s potrebnými skúsenosťami a technológiami. Veľa ich nebolo a hlavne mnoho z nich bolo príliš skeptických a neochotných vyskúšať niečo iné a nové. Ale po 5 neúspešných stretnutiach sa to podarilo a začali sa rodiť fusakle. A fusakle preto, lebo moja starká nepovedala ponožkám nikdy inak, ako práve fusakle. Chcel som odkázať na to dobré z minulosti a spojiť to s moderným a dobrým zo súčasnosti.

Prvá várka bola hrozná a aj kamaráti ma v dobrom vysmiali, no veril som svojej misii natoľko, že ma to vobec neodradilo a urobi som úplne nové návrhy, potrápili sme sa s tvarom a zložením ponožky a druhá várka už bol reálny počiatok fusakiel. Keď sme prvýkrát vyšli s fusaklami von, pamätám si reakcie najmä mužov. Väčšina povedala, že oni by si také farebné nikdy neobliekli. Keď sa k nim už nejak dostali, či už cez frajerku, kolegu, mamu, brata, ……… a keď už nemali asi čo iné obliecť, dali si fusakle a zrazu začili milé reakcie okolia – úsmev, pochvala, zábava, pozornosť,… a po pár mesiacoch nám začali sami muži písať, či nemáme niečo odvážnejšie, prepracovanejšie.

A v tom momente som pochopil, že sa mi podarilo presne to, o čo mi išlo – otvoriť ľuďom myseľ, trochu ich uvolniť, zabaviť. Keď je človek ochotný pripustiť zmenu aj len v takej maličkosti ako je zmena ponožiek, je ochotný počúvať a prijať aj iné názory. To bol moment, kedy sme sa rozhodli venovať tomuto projektu naplno a prostredníctvom fusakiel šíriť radosť, podporovať domácu výrobu, podporovať našu kultúru, ukazovať ďalších šikovných Slovákov a prostredníctvom nich ponúknuť inšpiráciu pre ostatných, pomáhať znevýhodneným, pracovať s mladými a celkovo zlepšiť prostredie, v ktorom žijeme a chceme žiť aj naďalej.